Príbeh jedného komiksu

Niektoré komiksy rozprávajú zaujímavé príbehy, no sú aj také, ktoré takýto príbeh aj píšu. A to je aj prípad PAVUČINY ČASU.

Keď v roku 1993 Ľudovít Mikula podľa námetu Juraja Šípoša kreslil dvanásťstránkový čiernobiely komiks so zaujímavým sci-fi námetom, zrejme ho ani nenapadlo, že BUBLINKY, kam hotový príbeh poslal, už ho uverejniť nestihnú - v tom istom roku totiž časopis zanikol. A zrejme nenávratne s ním sa stratilo aj množstvo nevydaných komiksov.

V rokoch 1993-1995 sa moje cesty skrížili s cestami iných komiksákov na Celoslovenkých Dňoch Comics, kde sme strávili nádherných pár dní a užívali sme si čisté komiksové opojenie. Bohužiaľ aj tieto časy sa pominuli a Slovensko akoby o domáci komiks stratilo záujem.

Písal sa rok 1999 a štyri roky absencie slovenského komiksu vo mne prebudili túžbu vytvoriť aspoň virtuálnu prehliadku toho najlepšieho z pôvodného slovenského komiksu a sprístupniť ho tak komiksuchtivým čitateľom - tak vznikol projekt ComicsArchívu (predchodca tohoto blogu). Spolu s Ferom Mrázom sme ho formou prednášky prezentovali aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Netrvalo dlho a od Fera som poštou dostal tučnú obálku. Fero pre potreby Archívu vybral to najlepšie, čo doma mal a okrem svojich, poväčšinou nepublikovaných komiksov (Vidlička, Conanov návrat, Draculovo oko, Jakubova huba ...), sa do výberu dostala aj PAVUČINA ČASU.

Keď som pred viac ako mesiacom začal pripravovať na zverejnenie profil Ľudovíta Mikulu, prechádzal som svoj domáci archív a hľadal podklady pre jeho finálnu podobu. Zrazu som mal v rukách opäť PAVUČINU ČASU, na ktorú som za tie roky takmer zabudol - a to dokonca v originále! Potom som sa počas komunikácie s pánom Mikulom dozvedel, že sa snaží dať dokopy svoje chýbajúce komiksy, dokonca ma požiadal o skeny konkrétnych strán z BUBLINIEK. V tej chvíli som v tom mal jasno.

A tak som včera sadol do auta a spravil som si krátky výlet na Spiš, kde pán Mikula žije. S radosťou som maestrovi odovzdal kompletný originál PAVUČINY ČASU (vrátane digitálnej kópie) a on sa so mnou na oplátku podelil o svoje spomienky a myšlienky, dokonca mi ukázal skovsty zo svojho súkromného archívu. Strávil som v obývačke jeho kráľovstva príjemné popoludnie a po rokoch som tak znovu mohol potriasť tomuto nesmierne talentovanému, no napriek tomu skromnému komiksákovi rukou.

Takže vpodstate happy-end. Nebolo to jednoduché, ale po osemnástich rokoch PAVUČINA ČASU dokončila svoju púť a ocitla sa tam, kam podľa mňa patrí - v rukách svojho autora. A ja som rád, že som mohol pomôcť...

Ukážka komiksu PAVUČINA ČASU